Nosenie detí

Dr. Jack Newman

 

 

Všetky primáty, od najprimitívnejších až po tie najvyvinutejšie, svoje mláďatá väčšiu časť dňa nosia. Dokonca s nimi aj spia. Dojčia ich na vlastných prsiach a darí sa im to oveľa lepšie, ak je mláďa v úzkom kontakte s matkou. Čím dlhšie je tehotenstvo, tým má mláďa väčší mozog; čím je mláďa menej sebestačné, tým dlhšie sa dojčí a nosí. Takýto spôsob kŕmenia a výchovy funguje od  počiatku éry cicavcov na Zemi. A bolo to tak až donedávna.

Čo sa teda stalo?

Od konca devätnásteho storočia ľudia prepadli myšlienke, že veda je schopná všetko zariadiť tak, aby im čo najviac uľahčila život.

A veríme tomu stále, aj napriek mnohým zlyhaniam technológií počas posledných 150 rokov. Vedu sme využili nielen na to, aby nám umožnila premiestňovať sa v autách a lietadlách alebo prať oblečenie v práčke, ale tiež pri výchove detí. Ale dojčenie predstavovalo pre vedu problém. Podľa slov jedného z najväčších vedcov 19. storočia Lorda Kelvina: „Niečo  viete iba vtedy, ak to dokážete vyjadriť v číslach. Ak  niečo neviete odmerať, vaše vedomosti sú nedostatočné a neuspokojivé.“

Lenže, ako zistíme, koľko mlieka vypije dieťa z prsníka? Kŕmenie fľašou je omnoho  „vedeckejšie“, pretože každý môže presne odmerať, koľko dieťa vypilo a kŕmenie sa tak stáva vecou vedy. A ako by ste dokázali zmerať vplyv výchovy, ak sú deti neustále nosené? Pozorovať deti nebolo jednoduché, pretože sú neustále v pohybe. Deti sa museli stať „pozorovateľnými“. Preto sme ich zavreli do klietok, ktoré umožnili ničím nerušený výskum. 

Toto bol bizarný prístup, pretože zmenil celý spôsob zaužívaného kŕmenia a všetkého, čo bolo pri výchove dojčiat a malých detí normálne. Inými slovami, deti kŕmené fľašou a deti v postieľkach sa stali „novým štandardom“ a čokoľvek, čo sa od tohto štandardu odlišovalo sa stalo problémom a pravdepodobne niečím nevhodným pre deti. Netrvalo dlho a výsledky týchto experimentov – hoci sa uskutočňovali v abnormálnych podmienkach – začali pediatri a ostatí „experti“ používať na to, aby ich radili matkám.

Od tridsiatych rokov minulého storočia matky dostávali striktné varovania, aby v žiadnom prípade nebrali svoje deti na ruky mimo vyhradeného času. Ak plakali deti, plakali aj matky, ale rady zneli, že brať deti na ruky, ba sa ich čo len dotýkať, zakázané. Rozmaznalo by ich to. Jeden kanadský pediater dokonca napísal, že zobrať dvojtýždňové plačúce dieťa na ruky, je prvý krok smerom k súdu pre mladistvých.

Odvtedy sme sa naučili veľa, ale mentalita „nerozmaznávania“ celkom  nevymizla. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia žili aj nedonosené deti v uzavretých klietkach (inkubátoroch). Rodičia ich vôbec nesmeli držať a dotknúť sa ich mohli iba v plášťoch, maskách, čiapkach a rukaviciach ako chirurgovia pri operácii, a aj to veľmi nie. Za posledných dvadsať-tridsať rokov sme pochopili, že táto metóda nie je pre predčasne narodené deti vôbec dobrá. Objavila sa myšlienka nechávať predčasniatka v kontakte kože na kožu počas väčšiny dňa (materská starostlivosť klokankovaním). Výsledkom bola omnoho lepšiu stabilita a celkový vývoj. Napríklad predčasniatka, ktoré sú nosené v kontakte koža na kožu, majú oveľa väčšiu šancu udržať si stabilnú teplotu ako v inkubátore. Stabilnejší je aj tep a dýchanie rovnako ako aj hladina cukru v krvi. Lenže napriek nesmiernemu množstvu dôkazov o význame materskej starostlivosti klokankovaním, mnohé jednotky intenzívnej starostlivosti pre predčasne narodené deti ešte nezaviedli materskú starostlivosť klokankovaním.

To isté možno povedať o nosení detí, čo je v podstate pokračovanie materskej starostlivosti klokankovaním. Štúdie spred štyridsiatich rokov porovnávali vývoj opičích mláďat, ktoré vyrástli pri statickej a pohybujúcej sa „matke“. Opice vyrastali v klietkach, kde sa ich „matkou“ stal neživý predmet (prázdna fľaša od čistiaceho prostriedku). Fľaša bola statická alebo visela na lane. V oboch prípadoch sa mláďatá na svoje „matky“ zavesili bez ohľadu na to, či sa hýbali alebo nie. Ale opice, ktoré vychovali v klietke s nepohyblivými matkami, mali depresie, ťažkosti pri interakcii s inými opicami, tieto jedince nemali rady dotyk a prejavovali sa stereotypným kolísavým správaním, ktoré často zaznamenali pri deťoch v detských domovoch, kde majú nedostatok kontaktu. Ďalšie prvky patologického správania zahŕňali sebapoškodzovanie a chronické sebaupokojovanie ako napríklad obsesívne cmúľanie prstov na nohách. Dospievajúce jedince aj dospelé opice vykazovali sklony k násiliu.

Je zaujímavé, že v posledných rokoch sa „sebaupokojovanie“ stalo pre pediatrov ideálom, ku ktorému by matky mali dospieť. Hovorí sa, že je dobré, ak sa dieťa dokáže samo upokojiť. Zvlášť sa to spomína v spojitosti s dojčením. „Neuspávajte svoje dieťa dojčením,“ hovoria odborníci. Ale prečo? Nuž hlavne preto, že dieťa, ktoré zaspáva samo, si nevyžaduje prítomnosť rodičov, hlavne matky. Pretožedieťa, ktoré sa uspáva dojčením, sa bude i naďalej chcieť uspávať dojčení a toto sa považuje za nepohodlné.  Je pravda, bábätká sa „nehodia“ k nášmu životnému štýlu. Lenže náš životný štýl môže deťom veľmi poškodiť. Preto by sme zmeniť spôsob starostlivosti od deti. Často je prehliadaná skutočnosť,  že uspávanie na prsníku je z dlhodobého hľadiska jednoduchšie,, že bábätkám a deťom sa to páči a často aj mamičkám samotným. Existuje predstava, že dieťa vedieme k samostatnosti, ako keby „samostatnosť“ bola dobrá vec. Lenže takáto vynútená samostatnosť nie je skutočná. Ozajstná samostatnosť pochádza z pocitu bezpečia.

Myšlienka sebauspokojovania sa uplatnila aj pri nosení bábätiek. „Ak nosíte svoje dieťa, nebude sa schopné samo upokojiť.“ To je obrovský nezmysel. Deti sú určené na nosenie a mali by byť nosené a čím budú väčšie, tým menej sa budú chcieť nosiť. A nakoniec  sa budú chcieť nosiť, iba ak budú unavené. Príde to rýchlejšie, ako očakávate. A potom vám možno bude nosenie dokonca chýbať. 

Mamila.sk > Pre matky > DOJČENIE A ... > Dojčenie a nosenie

 

 

 

 


Nosíme a dojčíme pod Tatrami :-)

Posted by Rerida on 10. august 2014